Po dlhých sedemnástich rokoch čakania sa slovenská futbalová verejnosť konečne dočkala. Slovenská reprezentácia sa prebojovala na Majstrovstvá sveta vo futbale, ktoré sa uskutočnili od 11. júna do 11. júla 2010 v Juhoafrickej republike.

Slovensko má za sebou sedem neúspešných kvalifikácií na jeden z vrcholných futbalových podujatí a to Majstrovstiev Európy čí Majstrovstiev sveta. V národnom mužstve sa na poste lodivoda vystriedali takí renomovaní slovenskí tréneri ako Jozef Vengloš, Jozef Jankech, Jozef Adamec, Ladislav Jurkemik, Dušan Galis a Ján Kocian, no ani jednému z tejto šestice sa nepodarilo prebojovať s výberom Slovenska na jedno z troch Majstrovstiev sveta a štyroch Majstrovstiev Európy. Na poste trénera sa to podarilo až Vladimírovi Weissovi, hneď v jeho prvej kvalifikácii na Majstrovstvá sveta a v jeho prvej trénerskej kvalifikácii vôbec. Ako tréner slovenskej reprezentácie je od júla 2008.

„Ten chlapec je šikovný, raz z neho niečo bude" (L. Novomeský)

Malý Vladko sa narodil 22. septembra v roku 1964. Spolu s rodičmi vyrastal v Bratislave v Ružinove na Martinčekovej ulici v paneláku. Ich sused bol známy slovenský literát Laco Novomeský, ktorý keď raz sledoval malého Vladka hrať sa a behať za loptou, povedal jeho otcovi (Vladimír Weiss st.): „Ten váš chlapec je šikovný, raz z neho niečo bude."

Umenie hrať futbal zdedil mladý Vlado po svojom otcovi (tiež bývalý futbalista, reprezentant Československa). S futbalom sa zoznámil ako päťročný, keď ho otec brával na tréningy Interu Bratislava. Tu sa Vladko zaľúbil do lopty, futbal mu učaroval. Nikto ho do ničoho nenútil, bol si istý, že raz bude futbalista, všetko ostatné išlo bokom. O pár rokov sa presadil v mládežníckych kategóriách. V rokoch 1976-1983 hrával za Rapid Bratislava a v rokoch 1983-1984 obliekal dres ČH Bratislava.

Vlado Weiss nemal však len šťastné a bezstarostné detstvo. Keď mal pätnásť rokov, po ťažkej trojročnej chorobe mu zomrela matka. Prežíval ťažké obdobie, no všetok žiaľ sa snažil liečiť futbalom a vtedy si zaumienil, že raz bude profesionálnym futbalistom a tomuto rozhodnutiu podriadi všetko.

Stredopoliar

Futbalová kariéra Vladimíra Weissa sa rodila ťažko. Spočiatku nehrával prvú ligu, iba národnú a to počas vojenskej služby za mužstvo Agro Hurbanovo v rokoch 1984-1986. S nádejou na vyššiu súťaž prišiel v roku 1986 prestup do Interu Bratislava. Inter sa však po spojení s Petržalkou neudržal v najvyššej lige a tak Weiss musel opäť hrávať iba národnú ligu a na svoj štart v 1. lige si musel počkať až do svojich 23. rokov. V tomto období mal aj možnosť prestúpiť do Dynama Kyjev, no Inter si chcel svojho stredopoliara udržať a z prestupu nebolo nakoniec nič. Hráčom mužstva Inter Bratislava bol Weiss v rokoch 1986 až 1993. Odohral za žlto-čiernych 126 zápasov, v ktorých nastrieľal súperovým brankárom 28 gólov.

V tomto období zažil však aj vrchol svojej hráčskej kariéry. V roku 1990 si svojimi výkonmi vyslúžil, od vtedajšieho reprezentačného trénera Československa Jozefa Vengloša, pozvánku do reprezentácie a s ňou spojenú účasť na Majstrovstvách sveta vo  futbale, ktoré sa konali v Taliansku. Ako 26 ročný sa objavil v základnej zostave na štadióne vo Florencii v otváracom zápase Československa proti výberu Spojených štátov amerických a aj on svojim výkonom prispel k víťazstvu 5:1. Československý výber sa nakoniec prebojoval až do štvrťfinále, v ktorom podľahlo Nemeckej spolkovej republike 0:1 gólom Matthäusa z pokutového kopu. V reprezentácii na majstrovstvách sveta Vlado Weiss spolu so svojimi kamarátmi (Ľubomír Moravčík, Ján Kocian, Milan Luhový) snívali o tom, ako po šampionáte sa dostanú do európskych klubov a budú z nich veľkí hráči. Žiaľ Vlado svoj sen nemohol snívať. Hneď na prvom tréningu po majstrovstvách sveta si nešťastne roztrhol krížne väzy a mladému futbalistovi, ktorý mohol mať slávnu futbalovú kariéru pred sebou, sa jeho sen o veľkom futbale začal rozplývať.Dva roky sa trápil so zranením, kým začal hrávať opäť ligový futbal.

Od roku 1993 postupne absolvoval jednoročné angažmán v mužstvách: 1993 Sparta Praha (v 4. zápasoch zaznamenal 1 gól), 1993-1994 Petra Drnovice (v 14. zápasoch strelil 2 góly), 1994 1. FC Košice, 1995 DAC Dunajská Streda, až nakoniec v rokoch 1996 až 2000 zakotvil v Artmedii Petržalka, kde vo veku 36 rokov ukončil aktívnu hráčsku kariéru.

Celkovo odohral v najvyššej Československej a Slovenskej súťaži 246 stretnutí, v ktorých nastrieľal 42 gólov. V reprezentačnom drese Československa v rokoch 1988-1990 sa predstavil 19-krát a strelil jeden gól. V ére samostatnosti obliekol dres s dvojkrížom na hrudi 12-krát v rozmedzí rokov 1993-1995 a dosiahol v nich 5 gólov.

„Čo mi Pán Boh zobral ako hráčovi - ten môj sen - mi splnil trénersky" (V. Weiss)

Trénerskú kariéru odštartoval Vladimír Weiss už v roku 1996, kedy sa stal hrajúcim asistentom trénera v mužstve Artmedia Petržalka. Túto funkciu zastával až do roku 2000, ktorý sa spája s Weissovým ukončením hráčskej kariéry. Artmediu však neopustil a ešte v tom roku sa stal novým hlavným trénerom Petržalky. A práve s týmto mužstvom sa spájajú jeho doteraz najväčšie úspechy na klubovej úrovni v pozícii trénera. Tri sezóny budoval mužstvo, ktoré začalo od súťažného ročníka 2003/2004 žať úspechy. Práve v tejto sezóne získala Petržalka Slovenský pohár a o rok na to po prvýkrát vo svojej histórii sa klub pod Weissovým vedením tešil z titulu v Corgoň lige.

Zo Slovenskou reprezentáciou sa mu podarilo v jeho prvej kvalifikácii postúpiť na Majstrovstvá sveta do Juhoafrickej republiky. Naše mužstvo vyhralo tretiu skupinu, v ktorej nepatrilo medzi favoritov a zabezpečilo si postup na úkor reprezentácií Česka, Severného Írska, Poľska, San Marína a Slovinska (postup na MS v baráži). Weiss dokázal reprezentantom vštepiť do ich sŕdc myšlienku, že si musia uvedomiť, odkiaľ vyšli, a že slovenskej reprezentácii musia odovzdávať kus lásky a dobrej hry. Podarilo sa mu poskladať kvalitný tím, v ktorom vynikajúco spolupracuje skúsenosť starších hráčov s mladosťou a dravosťou, dokonca sa  nebál nominovať tínedžerov (Stocha a svojho syna Vladimíra). Mužstvo hrá pod jeho vedením agresívny, útočný futbal, nebojí sa riskovať, vie použiť futbalistu aj na netradičnom poste so špecifickou úlohou. Za veľmi dôležitú považuje komunikáciu hráčov v kabíne a ich psychiku, hráčom dáva najavo, že im plne dôveruje. Uvedomuje si, že slovenské mužstvo je ešte mladé, ale má potenciál sa zlepšovať.

Za svoju kvalitnú prácu získal ocenenie Krištáľové krídlo za rok 2009 v kategórii šport. Pri preberaní ceny povedal: "Je to moja najkrajšia cena v živote, aj keď som ich už získal dosť. Chcem odkázať všetkým Slovákom, aby si užívali našu cestu v Afrike. Užívali preto, lebo v živote je veľa nešťastia a tragédii, tak si treba užívať chvíľky šťastia".

Autor slovenskej futbalovej rozprávky na Svetovom šampionáte 2010

Slovenská futbalová reprezentácia skončila svoje účinkovanie na Majstrovstvách sveta v Juhoafrickej republike výsledkom, ktorý sa zapíše do dejín slovenského športu a o pár rokov bude určite tvoriť aj kapitolu v dejinách našej krajiny. Rukopisná osobitnosť tohto úspechu sa právom prikladá v najväčšej miere trénerovi našej reprezentácie Vladimírovi Weissovi a jeho realizačnému tímu. Úspech sa však nerodil ľahko. Po úvodných sklamaniach, nenaplnených očakávaniach prišlo rýchle prebudenie sa zo sna, no weissovci opäť preukázali tímovú silu a dokázali, že kvalifikačné výsledky neboli len náhodou a tréner Weiss našiel recept ako pozdvihnúť slovenský futbal na vyššiu úroveň nielen doma, ale aj vo svete.

 

Katastrofálna posledná minúta

Každý slovenský fanúšik očakával s napätím úvodný zápas našich futbalistov na Majstrovstvách sveta. Našim súperom 15. júna o 13:30 v Rustenburgu bol pre nás menej známy výber Nového Zélandu a nič iné ako víťazstvo sme si v tomto zápase nepripúšťali. Očakávania sa začali napĺňať v 50. minúte gólom Róbera Vitteka, no studenou sprchou nás v nadstavenom čase schladil Novozélanďan Ried, ktorý vyrovnal na konečných 1:1. Po zápase tréner Weiss skonštatoval, že v tomto zápase jeho zverenci mali jednoznačne vyhrať a preto v kabíne vládol smútok. Chybu v poslednej minúte nepripisoval len hráčom na ihrisku, ale podľa neho chybovali naraz všetci. Bol to predsa len prvý zápas na šampionáte a náš lodivod upozorňoval na to, že slovenské mužstvo v Afrike má svoju kvalitu, srdce a dušu a to všetko predvedie v ostatných skupinových zápasoch, pretože Slovensko bude bojovať do konca.

V druhom skupinovom zápase sa zrodil rovnaký výsledok medzi Paraguajom a Talianskom, čo znamenalo, že do nasledujúcich bojov vstupovali všetky štyri mužstvá akoby od nuly. To si uvedomoval aj náš tréner no sľúbil, že jeho mužstvo ešte len ukáže svoju pravú tvár.

 

Juhoamerická škola

Druhý skupinový duel v našej F skupine mal byť kľúčovým z toho dôvodu, že víťaz zápasu by bol už veľmi blízko k postupovej bráne do osemfinále. Slovenskí reprezentanti sa postavili proti húževnatému súperovi z Paraguaja. To si uvedomoval aj tréner Weiss, ktorý pred paraguajským mužstvom neskrýval rešpekt. Vedel, že ich súper nemá prakticky žiadne slabiny, no jeho zverenci budú pripravený využiť každú chybičku súpera. Očakával, že rýchlejší futbal a fyzicky omnoho náročnejší. Mužstvo poskladal odlišne od úvodného zápasu a tak oživenie mali priniesť traja noví hráči. No nestalo sa. Paraguaj bol lepší vo všetkých smeroch. Slováci sa na ihrisku trápili, nedokázali sa presadiť a navyše dvakrát inkasovali. Preto po zápase mohol Weiss iba konštatovať, že zápas bola aj pre neho obrovskou školou a že súper zvíťazil zaslúžene.

Slovensko sa tak ocitlo na poslednej štvrtej priečke v skupine. Predbehnúť nás dokázali aj Novozélanďania, ktorí uchmatli v zápase s Talianskom bod. Naše šance na postup boli mizivé, v poslednom zápase sme museli zvíťaziť nad úradujúcim majstrom sveta Talianskom a len tak sme sa mohli ocitnúť v osemfinále. Nádej ešte stále žila, aj keď malá. No hlavu nevešal náš tréner a všetkým Slovákom sľúbil, že do posledného zápasu pôjde jeho mužstvo plné odhodlania a na trávniku nechá všetko, čo bude v jeho silách.

 

Nový, nečakaný, bezočivý súper

Vďaka novinárom a médiám sme dostatočne informovaní o tom, čo všetko sa deje na šampionáte, či už na ihriskách, ale aj v zákulisí. Vďačíme im za to, že môžeme sledovať šampionát zo všetkých pohľadov a uhlov a byť stále v aktuálnom obraze. Stará pravda je však aj to, že novinári vedia v zmysle dobra aj ublížiť a nečakane komplikovať rôzne situácie, ktoré potom veľmi zle vplývajú na psychiku nielen konkrétnych ľudí, ale aj celku. Takouto obeťou sa stala futbalová výprava Slovenska v Afrike na čele s jej trénerom Vladimírom Weissom. Po neúspešnom zápase s Paraguajom na tlačovej besede tréner Weiss pod vplyvom tlaku a emócií použil na adresu jedného novinára hrubšie výrazy. Tento incident sa nafúkol do takých rozmerov, že pár dní pred dôležitým zápasom s Talianskom bola téma vulgárneho správania nášho trénera pomaly prvoradejšia ako samotný zápas. Weiss si bol vedomý chyby, ktorú spravil na tlačovej besede, no novinárom sa odmietol ospravedlniť. Tých zrejme nezaujímalo nič iné a ktovie, možno čakali aj ospravedlnenie, a tak chceli vysvetlenie od samotných hráčov. Weiss to však vyriešil svojsky,  hráčom vysvetlil, že prvoradejšia je koncentrácia na zápas a mediálne rozhovory reprezentantov išli bokom, prakticky nepodávali žiadne. Najsmutnejšie pre divákov na celom prípade bolo to, že boli vťahovaní do týchto sporov aj oni. Veď sledujeme predsa futbal, bavíme sa športom, na hádky a slovné prestrelky sú predsa špecialisti v iných oblastiach spoločenského bytia.

 

Zápas o všetko

Po dvoch nepresvedčivých výkonoch a mediálnej vojne prišiel zápas pravdy. Slovensko muselo zdolať topfavorita Taliansko, aby dokázalo postúpiť zo skupiny. Úloha na prvý pohľad neriešiteľná, no Weiss zdôraznil, že jeho mužstvo je kvalitne pripravené na to, aby sa nemožné stalo skutočnosťou, hrať teda odvážny a rozumný futbal. Jeho slová sa naplnili a Slovensko po vynikajúcom výkone a v ešte lepšom zápase dokázalo senzačne zvíťaziť, postúpiť po výsledku 3:2 do osemfinále a azúrovú squadru poslať domov z posledného štvrtého miesta. Celé Slovensko a celý futbalový svet boli zrazu hore nohami. Výsledok, ktorý nikto nečakal, priniesol nášmu mužstvu zaslúženú slávu. O Weissovi a jeho tíme sa hovorilo všade, v televízii, v novinách, na ulici, v baroch, v školách, dokonca aj v politike. Weiss označil 24. jún za jeden z najkrajších dní v jeho živote. Dokázal, že mužstvo, ktoré trénuje, výborne pozná a dokáže ho pripraviť na najdôležitejšie zápasy, v ktorých vždy nakoniec podáva vynikajúce výkony. Zabúdalo sa na nevydarené prvé dva zápasy, teraz bolo dôležité len to, že slovenskí futbalisti sú hrdinovia a že spolu tvoria silné a nevyspytateľné mužstvo. Zároveň to bol historický úspech slovenského futbalu. Veľa času na oslavy však nezostalo. Tréner Weiss sa so svojimi chlapcami predsa prebojovali medzi najlepších šestnásť mužstiev na svete a vo vyraďovacom osemfinálovom zápase ich čakal opäť neľahký súper z Holandska.

 

Slovenské finálové osemfinále

28. júna 2010 o 16:00 hod. v Durbane nastúpili Weissovci v play-off časti turnaja proti silnému súperovi z Holandska. Naši chlapci opäť predviedli výborný výkon, no na Holanďanov to nestačilo a po výsledku 1:2 sa rozlúčili so šampionátom. Nie však sklamaní, ale šťastní. Tréner Weiss na tlačovej besede po zápase povedal okrem iného aj tieto slová: „Mohli sme dosiahnuť viac, ale postupuje futbalovejšie mužstvo, k čomu mu gratulujem. Naši hráči ukázali kvalitu, srdce a bojovnosť, čo nás zdobilo najmä v zápasoch s Talianmi a dnes. Ale ďakujem Afrike, že sme tu mohli byť. Ďakujem Afrike za fantastickú atmosféru, za korektnú hru od našich súperov. Sme hrdí na to, že sme mohli hrať o štvrťfinále, postupuje však lepší. Odchádzame so vztýčenou hlavou a ktovie, kedy sa na takéto podujatie opäť vrátime. Preto si treba to, čo sme v Južnej Afrike dosiahli, vážiť."

A skutočne si to vážime. Nielen úspech našich hráčov na šampionáte, ale aj trénerské umenie Vladimíra Weissa, ktorý sa najväčšou mierou zapríčinil o to, že naša krajina sa na turnaji vôbec zúčastnila. Všetci sme mu za jeho prácu vďační a prajeme mu veľa úspechov pri ďalších dôležitých zápasoch na trénerskej lavičke slovenského výberu. A všetci pevne veríme, že africkou misiou sa slovenská futbalová rozprávka trénera Vladimíra Weissa ešte neskončila. Veľa šťastia...